#19 Ideme do divadla!

Slovo dalo slovo a my ideme zajtra do divadla. A tentoraz nezvyčajne, budem mať Tituszka vedľa seba. Zajtra je v Štátnom divadle Košice verejná generálka činohry Oidipus a Titusz ma na ňu pozval: 

“Láska, chcem sa ísť pozrieť na kolegov.” A hneď sa začal ospravedlňovať: “Teda, samozrejme, že vy ste mi drahší, ale..” 
“Nemusíš mi to vysvetľovať, drahý.” Prerušila som ho.
“No, najlepšie by bolo keby sme šli spolu.” Povedal.

Po vypustení tejto myšlienky z úst si hneď uvedomil, že je to utópia. Veď máme dve malé deti. No zasadil mi takého chrobáka do hlavy, že som vzápätí začala rozmýšlať nad riešením. Poznám len dve osoby, ktoré by nám mohli pomôcť. A potrebujem ich obe naraz, aby sme mohli ísť. 

Štátne divadlo Košice. Zdroj foto: https://www.filmcommission.sk/699-sk/state-theatre-kosice/#gallery-3

Logistika

Napísala som mamke, či môže vziať Tristanka na noc k sebe už piatok. Tradične u nej spí zo soboty na nedeľu. Ešte skôr ako odpovedala, už som mala rozpísanú správu pre našu drahú Majku. A viete čo? Od nereálnej myšlienky k skutočnosti bolo treba len pár minút, dve obetavé duše a štipku šťastia. Teda takto. Skutočnosť. Dovoľte mi, aby som sa zasmiala. Nazvime to prísľub budúcnosti. Pretože pri deťoch sa učím, že plány je najlepšie nerobiť. A ak nejaké sú, tak je to len jedna z možností vývoja udalostí. 

Je tu teda určitá pravdepodobnosť, že zajtra večer opustíme brány nášho domu asi o dvadsaťpäť kíl ľahší ako obvykle. Veľmi opatrne, no predstavujem si, ako vchádzame do historickej budovy nášho divadla. Zdravíme sa s priateľmi, možno aj skočíme popriať veľa šťastia účinkujúcim. V divadle, a najmä v jeho zákulisí, cítim vždy takú dobrú energiu. Všetci sú nesmierne priateľskí, usmievaví a zhovorčiví. Nemám na to dôvod ani právo, no občas sa tam cítim ako doma. 

Náhradné nohy a ťažké viečka

Pri predstave, že spolu sedíme v hľadisku sa mi vynára viacero spomienok. Raz sme sa boli pozrieť na Pucciniho Madam Butterfly. Sedeli sme v prvej lóži hneď pri javisku. Niekedy počas prvého dejstva sa ku mne Tituszko naklonil a veľmi vášnivo mi pošepkal priamo do ucha: 

“Máš náhradné nohy!” 

Pozrela som sa na neho. Výbuch smiechu som musela všemožne tlmiť. Snáď ma nebolo počuť no Tituszkovi pri pohľade na mňa došlo, že sa asi zase zbrebtal. Pozeral sa nechápavo, ako zvyčajne, keď povie hlúposť a snaží sa zistiť akú. Takže odvtedy nemám nohy nádherné ale náhradné.

Počas druhého dejstva som už podobnú hraničnú situáciu nezažívala. Mohla som sa teda úplne uvoľniť a ponoriť sa do krásy opery. Avšak vo výsledku to opäť nebolo veľmi vhodné. Steny v lóži sú pokryté zamatovou látkou. Na dotyk príjemnou ako plyšák. Tak som si trošku oprela hlavu o tú jemnučkú stenu. Tituszkova dlaň na mojom stehne. Ten mäkkučký pocit bezpečia. Viečka mi pomaly otupjévajú. Zaspala som. V divadle. Na opere. Bože môj, hanba! Keď mi za každým cca v polovici filmu v kine už stekala po brade slinka, Tituszko ma jemne budil až pri záverečných titulkoch. No v divadle ma našťastie zobudil skôr.

Zajtra si divadelné rande, ak to bude pánu bohu po vôli, zopakujeme. Bude mať špecifickú príchuť. Žltú ako šafrán. Dúfam, že jediný výnimočný zážitok, ktorý si odtiaľ odnesieme, bude ten kultúrny. 

Herci aj operný zbor

O inscenácii Oidupus hovorí režisér Anton Korenči: „Nenadarmo je to ústredný mýtus antickej i našej, tzv. západnej civilizácie, či už spočiatku prostredníctvom latinskej literatúry (napr. Seneca) alebo neskôr aj starogréckej (ako napr. práve Sofokles). Je v ňom asi vyjadrené niečo všeľudské a všeplatné a zároveň je v ňom stále nejaké tajomstvo. Nepochybujem dokonca ani o tom, že každý tento príbeh prežíva neustále, čiže aj my v súčasnosti.“

Podľa popisu na webe ŠDKE v modernej vizualite zaznievajú popri silných hereckých výkonoch aj spevy antického chóru v podaní operného zboru. 

Máme sa na čo (opatrne) tešiť 🙂

1 názor na “#19 Ideme do divadla!”

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.