#2 Dobrodružstvo pod Ještedom

Dnes ráno Tituszko odišiel do Liberca. Včera sme si stihli dať to čapované pivko a užili sme si deň naplno deťmi až do neskorého večera. Ešte o deviatej Iris pískala s odlomenou hlavou žltej morky v ústach a Tristan skákal po stole kričajúc: “keselyű vagyok” (som sup). Titusz sa s Tristanom totiž rozpráva len po maďarsky a Tristan mu to dôsledne opätuje. Deti sú úžasné! 

O necelé tri týždne za Tituszom poletíme. Strávime spolu desať dní, počas ktorých bude ale samozrejme skúšať Otella. Veľmi dlho sme váhali, či kupovať letenky a rezervovať ubytovanie, pretože rola Otella je extrémne náročná. Na to, aby ju bol schopný spievať hoc aj na skúškach, potrebuje veľa spať a dostatočne cvičiť v posilňovni. Tentokrát budeme mať dve spálne, tak snáď to zvládneme. 

Život s ruským Uazom

S pomocou známych sme si pred premiérou muzikálu Hledá se tenor našli chatu v prírode, pol hodinu od Liberca. Bývali sme v kopcoch pod horou Ješted a mali sme nádherný výhľad. Keďže Titusz išiel z Košíc do Liberca na svojej (snáď) druhej Láske – UAZ 469 Hunter alias Sergej, prišlo mi to ako skvelá príležitosť konečne využiť jeho offroadový potenciál. Ak by ste náhodou nevedeli, on je vášnivý milovník silných železných strojov. Recenzie či iné videá s obľúbenými autami dokáže pozerať opakovane x-krát. Kľudne by ich už vedel odverklíkovať aj spamäti. V španielčine, nemčine, ruštine, či v inom jazyku, ktorý neovláda. Spozorovala som, že aj údajný antitalent na cudzie jazyky, pokiaľ ho niečo naozaj zaujíma, dokáže pochopiť viac než len “Hola amigos, hoy vamos a presentaros la nueva Mahindra Pikup!” 

Náš výhľad z okna Chaty u Mikeše v Proseči pod Ještedem.

Čo sme so Sergejom zažili v horách a na ceste domov do Košíc? Keď po nás Titusz prišiel do Prahy na letisko, nevšimla som si, že nakladá veci do kufra cez bočné dvere. Vysvitlo, že potom, ako si auto vyzdvihol po vyše týždňovom pobyte v špeciálnom servise vyštafírované ako nikdy, sa pri cúvaní nečakane a príliš z blízka stretol so stĺpom verejného osvetlenia. V deň, keď sme prileteli a presne deň po tom, ako si ho naleštené vyzdvihol z Hradca Králové. Chudák, bál sa mi o tom povedať. Nehnevala som sa a našťastie sa mu pred našim odchodom do Košíc podarilo ísť do Hradca ešte raz, aby dvere mu vymenili. Lebo keď sme odtiaľ odchádzali, bolo to skoro ako ozajstné sťahovanie. Pri tom človek ocení, keď dokáže otvoriť dvere do kufra.

Sergej, Tristan a Titusz v lete 2021.

My sme s deťmi boli na chate a Titusz chodil každý deň do divadla autom. Hovoril, že si to užíva, že sa cíti dobre. Že je to fajn adrenalín na ráno. Občas spomenul slovo reťaze. Hm, hovorím si, že keď už Sergej toto nezvládne, tak potom žiadne auto. Načo nám reťaze. Strih. Jedno ráno sa pridávame s deťmi k Tituszkovi. Ideme sa pozrieť na skúšku. Videli sme až 15 minút, potom sme skončili v Dinoparku. Po ceste domov deti krásne zaspali. Vzali sme si našu obľúbenú kávu a pečivo. Už sme boli takmer pri chate keď sa nám nedarilo vyjsť hore kopcom v lese. Všade bol ľad ako sklo. Titusz vyšiel z auta a prepol tzv. zázračný čudlík na kolese. Aj tak to nešlo. Skúšali sme všetko možné. Hore kopcom nič, tak vravím poďme tou cestou, ktorá ide dole. Teraz už viem, prečo sa Titusz čudoval ale často sa riadi pravidlom – keď to povedala moja žena, tak to treba urobiť, aj keď logika hapruje. Z toho inak občas vznikajú úžasné nepochopenia. Nuž keď sme sa dostali na tú cestu a začali sme sa v neovládateľnom aute rútiť dole kopcom, Titusz duchaprítomne zapichol auto do ostrovčeka zo snehu. “Hurá Láska, tu môžeme nechať zaparkované, nie?” Víťazoslávne som zvolala. Keď sme vošli do chaty a zakladali oheň, zaklopal sused, že blízko býva chlap s lesným traktorom – mohol by nás vytiahnuť. Titusz išiel na vec a ja som vychystala deti, nažhavila som Tristanka, že sa ideme pozerať na traktor. Keď sme (už do tmy) vyšli z chaty na priľahlú cestičku, mali sme na jej neďalekom konci vidieť tú očakávanú akciu. Ale tam nebolo nič. Ani Uaz, ani traktor, ani Titusz. Záhada, však? Prišiel totiž majiteľ chaty (bývalý vojak), sadol si do Sergeja a opýtal sa: “Máte všetko zapnuté? 4×4, redukciu..” A Titusz bez váhania odvetil: “Jas..né!” V tej chvíli zbadal, že zázračným čudlíkom na kolese vtedy v lese VYPOL všetky tieto vymoženosti. No nechcel sa pred pánom zahanbiť, a tak mu to nepriznal, len nenápadne čudlík prepol do polohy “4×4”. Pán sadol za volant, naštartoval, zaradil spiatočku a normálne vycúval a zaparkoval auto o pár metrov nižšie ako keby nič. V tom som sa zjavila ja a bez toho, aby som vedela o príbehu pomýleného čudlíka, som nie veľmi taktne povedala: “No vidíte, tak to asi nebol problém v tých pneumatikách ale vo vodičovi.” Až keď sme sa s ním rozlúčili Titusz mi povedal, kde bol celý problém. Napokon sme sa na tom ešte niekoľko dní rehotali.

Radšej sme predsa vymenili drapákové pneumatiky za zimné a po premiére sme s našim Sergejom išli z Liberca cez Poľsko až do Košíc. Prespali sme v Katowiciach a v Zakopanom a domov sme dorazili 23.12 večer. A to všetko s polročným a dva a polročným dieťaťom. A mali sme sa výborne. Aha, a aby som nezabudla. Príbeh so zázračným čudlíkom sa v katovickom hoteli zopakoval. Bol to ale čudlík iný, taký otočný regulátor radiátorov. Ráno pred odchodom sme zistili, že Tituszko v snahe poriadne nám večer po príchode zakúriť, úplne radiátory vypol. Aj taký môže byť  advent s Tituszom.

S Láskou,
Martina

1 názor na “#2 Dobrodružstvo pod Ještedom”

  1. Pingback: #16 Život so Sergejom - Život s Tituszom

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.