#11 Ako Tituszko do Poznane išiel

Zajtra na obed odlietam s deťmi do Prahy, odkiaľ nás taxík vezme do Liberca za našim apucim. Cestovná horúčka sa nezadržateľne stupňuje a mňa čaká veľké balenie. Pri tej príležitosti som si spomenula na jeden neuveriteľný cestovateľský zažitok. Stalo sa to na jar v roku 2018, keď Titusz cestoval do poľského mesta Poznaň.

Nie je kwieceň ako květen

Okrem zlatého klinca sa nám ešte prihodil jeho predskokan. Bol začiatok apríla, keď Tituszovi prvýkrát zavolala agentka z Poľska, či môže spievať Lacu v Janáčkovej opere Její pastorkyňa. Ani jeden z nich nevyniká v anglickom jazyku a tak si povedali, veď sme Slovania, môžeme rozprávať aj každý po svojom. Keďže som už vtedy manažovala Tituszove umelecké aktivity, hneď sa mi ozval a opýtal sa ma, či môže ísť desiateho “kvietna” do Poľska. Ja som mala za sebou polroka stráveného pracovne v Prahe, kde som sa už definitívne naučila všetky mesiace v roku po česky. Cielene som ich memorovala. Takže som bez váhania som otvorila kalendár a pozerala som sa či má Titusz od desiateho MÁJA voľno. Všetko bolo v poriadku, boli sme úplne celí bez seba, lebo mu z Poľska volali prvýkrát a spoluprácu sme agentke odsúhlasili. 

Následne nám prišiel mail od tajomníka divadla v Poznani (Teatr Wielki). Ten už ale napísal krásnou angličtinou: “the performances take place on April 15th and 17th, 2018. The rehearsals start on 10th”. Tento email nám prišiel 5. apríla! “Čo??? Bože tá agentka je mimo? Veď povedala kvieten a to je predsa…. Počkať, iba že by nie..” Celá v strese som otvorila prekladač a keď mi po napísaní slova kwieceň vedľa vyskočilo apríl neverila som ani Googlu ani vlastným očiam. “Tak toto je riadny prúser.” Vírilo mi hlavou. Nevadí, bleskurýchlo som skontrolovala aprílové dátumy a chvála pánu Bohu, mal tam voľno. Akurát, že mu namiesto vyše mesiaca do odchodu ostávali štyri dni. Takže od teraz už do konca života budem vedieť, že česky květen je síce máj ale v Poľsku to kvitne už od apríla.

Apríl v Poľsku vs. apríl v Česku.

Základ je nezabudnúť si hlavu

Pamätám si to ako dnes. Práve sme sa nasťahovali do nového bytu. Všade boli krabice, ešte sme ani nemali skrine. Bol to teda trochu chaos. Napriek tomu sa Tituszko príkladne zbalil do svojho obľúbeného kufra s maskáčovým vzorom, samozrejme. Poznaň je od Košíc vzdielená niečo vyše sedemsto kilometrov a je tam špecializovaná predajňa a servis na ruské Uazy. Voľba cestovného prostriedku bola teda pre poznaňského Lacu Klemeňa nad slnko jasná. “Láska, mohol by som, prosím, ísť Sergejom?” Ohľaduplne sa ma opýtal. Ponúkali mu vtedy taký vysoký honorár, že podľa mojich výpočtov by mal prevyšovať náklady na benzín nášho nenásytného Serdža. Všetkou nehou sveta som teda povedala: “Jasné, Láska! Ak to Tebe urobí radosť, tak pokojne.” 

Tešil sa ako malé dieťa. Bola to totiž radosť dvojnásobná. Zavolali ho do svetoznámej produkcie Její pastorkyne v koprodukčnej verzii divadla Théâtre Royal de la Monnaie a Teatro Comunale di Bologna. A išiel na dlhú cestu so svojou (druhou) Láskou a ešte k tomu si vedel aj kúpiť náhradné diely. Čo je viac? 

Titusz ako Laca Klemeň s Jenůfou (Ilona Krzywicka) v Teatr Wielki im. Stanislawa Moniuszki v Poznani.

Kufor bol teda vzorne prichystaný už v predvečer odchodu. Ráno si začal nosiť do auta veci. Originálnu vojenskú lopatu z druhej svetovej vojny, lano, tuším aj sekeru vzal. Tu, na tomto mieste chcem uviesť, že JA som už nebola doma. V čase, keď odcestoval, som už bola v práci.

Bolo asi šesť hodín večer. Práve som šla domov, keď mi zrazu zvoní mobil. Je to Titusz. Vždy ma poteší jeho telefonát, lebo mi nevolá príliš často. “Ahoj, Drahý, už si tam?” Natešene som sa spýtala. “Láska, ja nemám kufor.” Povedal mi polozúfalým a polonasrdeným hlasom. “Prosím?! Akože nemáš kufor?! Veď si si ráno nosil veci do auta!” Kričala som. “Áno, nosil. Ale kufor nemám. Neviem. Teraz pred Poznaňou som mal taký flash, či mám kufor. Otočil som sa za jazdy a kufor nikde. Prehľadal som celé auto a nič. Musel ostať doma.” Povedal bezradne. Medzitým som prišla domov, vošla som do budúcej detskej izby a veru. Tam v rohu ležal plný vojensko zelený kufor. Nechal ho doma. Vôbec mi nešlo do hlavy ako ho tam mohol nechať a odísť na viac ako týždeň do Poznane. No (relatívne) rýchlo som prepla z módu hystérie do pragmatického prístupu a opýtala som sa ho: “Dobre. A čo máš so sebou?” “No, nič.” Odpovedal. Už som ho medzitým aj začala ľutovať. “A čo máš na sebe?” “Ako vždy, kraťasy a tú moju starú vyblednutú čiernu košeľu, ktorej som odstrihol rukávy. No a na nohách crocsy.” Odvetil.

Však je to neuveriteľný cestovateľský zážitok? Nie každý si môže dovoliť ísť tak na ľahko. Istotne je to oslobobudzúci pocit. Možno aj mne by sa lepšie zajtra cestovalo, keby som vzala iba deti a kabelku s peňaženkou.

Vždy keď mi Tituszko reprodukuje ten moment, kedy to zistil, tak plačem od smiechu. Sedemsto kilometrov šoféroval vysmiaty ako lečo, radostne si pospevujúc a za posledných sedem vystriedal asi všetky emočné masky. 

Našťastie mal skúšku až na druhý deň poobede, takže si doobedu stihol kúpiť úplne všetko oblečenie a obutie od hlavy po päty, formálne aj voľnočasové. Mal ale jedno obrovské šťastie. A to, že poľské oblečenie vyrábajú aj na  “ozajstných chlapov”. Lebo v takom talianskom Arezze by veruže dopadol veľmi zaujímavo! Prečo? Dočítate sa tu.

S Láskou,

Martina

8 názorov na “#11 Ako Tituszko do Poznane išiel”

  1. Zuzana Zsebik Pasztorova

    Precitala som si poslednych asi 6 pribehov, lebo som mala resty za posledne dni…a vyborne som sa bavila! 😀 Skvele citanie a obrovska kopa lasky! Zo srdca vam prajem, nech z nej nikdy neubudne, len nech sa zvacsuje! <3

  2. Nenachádzam slová. Tituszka mi je na jednej strane ľúto a na druhej strane si hovorím že bez ženy je stratený. Čo by robil bez Teba. Úžasne sa bavím. ❤❤😂😘

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.