#15 Ďakujem za sladký domov

Niekedy sa zamýšľam nad fenoménom klišé. Otrepané frázy, ktoré sa používajú príliš často a máme pocit, že nás nemajú čím prekvapiť. Ale  rozumieme im skutočne? Počas posledných období nadobúdam pocit, že len postupne prichádzam na odkaz, ktorý nám majú odovzdať. 

Napríklad: “Všade dobre, doma najlepšie.” Povieme si občas aj po návrate zo skvelej dovolenky. Ale aká je to vzácnosť mať domov! Domov, ako miesto, kde bývame. Domov, ako ľudí, ktorí sú našou rodinou. No nie každého čaká doma človek skutočne milujúci, vrúcny a dobrotivý. Pre niekoho je návrat domov napätím a stresom. Nehovoriac o ľuďoch, ktorí žiaden domov nemajú. Vedzme teda, že mať domov a lásku v rodine je to ozajstné životné šťastie. Výhra v lotérii osudu.

Vzácne chvíle

Tento víkend sme po dlhšej dobre strávili na sto percent spolu a navyše doma. Od piatku do pondelka, deň aj noc. Žili sme si náš skutočný sen. Titusz už odišiel do Liberca a ja sedím na gauči a ďakujem. Ďakujem vesmíru, že skrížil moju cestu práve s tou Tituszkovou. Že dnes môžem povedať: “Mám sladký domov!” Že sa doma nemusím báť, hádať či plakať. Áno, pokoj je svätý a ja prajem každému, aby bol aj nedotknuteľný. Vieme, že to tak nie je. A preto, ak máme doma pokoj, buďme zaň nekonečne vďační. 

V bezpečí Panteónu

Chvíle strávené s rodinou sú tie najvzácnejšie. Tiež klišé, však? No domnievam sa, že niet na svete väčšej pravdy. Keď Titusz priletel v piatok poobede do Košíc, dostávala som sa z nejakej žalúdočnej virózy, a tak som bola veľmi vyčerpaná. Uložila som za obedom deti a na poriadok mi už neostali sily. Ľahla som si do postele. Keď som začula kľúče v zámku vchodových dverí, pocítila som pocit absolútneho bezpečia. Prekážkovou dráhou rozhádzaných hračiek prišiel ku mne, pobozkal ma a povedal mi, nech si oddýchnem. Keď je doma Titusz, spím ako bábätko. Keď je so mnou on, nič mi nehrozí. 

Vážim si, že náš Panteón má všetky porfýrové stĺpy, a môže tak čeliť živelným pohromám či iným škodlivým zásahom. Ale najmä, môže skrz svoju kupolu prijímať svetlo všedných dní a byť tak priestorom, v ktorom kvitne radosť a láska. 

Od molí k bezdomovcom

Vianočná výzdoba u babky
Takto Tituszko vyzdobil babkinu kuchyňu, keď som prišla z Ríma na Vianoce.

V našom prvom domove boli všetky babkine veci, starý nábytok, oblečenie. Babka mala v tej dobe vyše osemdesiat rokov. V jej časoch bolo asi moderné zbierať posteľné prádlo. Mala toho toľko, že by mohla zásobovať všetky košické hotely. Pekne naškrobené, poctivo vyžehlené a úhľadne poskladané. Rovnako na každej poličke celej skrine. Mala by som sa asi inšpirovať. No staré gauče či oblečenie sa stali útočiskom značného množstva môľ. A nielen preto sa Titusz snažil vybaviť pre nás prenájom divadelného bytu. 

Ponúkli mu jeden jednoizbový v dobrej lokalite. Veľmi sme sa potešili, aj keď sme vedeli, že nejdeme do žiadneho luxusu. No predsa, bolo to aspoň prázdne a prvé spoločné. Vchodové dvere do bytu nápadne pripomínali bežné interiérové dvere s vložkou na kľúč. Keď sme prešli chodbičkou, dostali sme sa do izby, ktorá mala balkón. Po otvorení balkónových dverí sme stáli priamo v parku. Úplne prízemie. Kuchyňa bola fajn. Priniesli sme si tam koberec, dve skrine, stôl, celú posilňovňu a jeden matrac. Boli sme nesmierne šťastní a vážili sme si túto možnosť. 

Noční návštevníci

Keď sme však na takmer dennom poriadku z nášho kvazi balkóna museli vyháňať individuá rôznych podôb, ten park už nebol taký romantický. Najhoršie to bolo, keď som bola v noci sama a počula som, že si ku mne priľahla bezdomovkyňa. Bola hlučná a mrvila sa a ja som sa bála otvoriť okno a niečo jej povedať. My sme totiž pre úsporu miesta nemali posteľ (radšej sme mali posilňovňu), takže sme obe spali na zemi, akurát bola medzi nami stena. Nič príjemné.

Tituszko je avšak smelý junák, takže hneď ako v noci započul nejakého návštevníka, bez zaváhania rázne konal. Raz sa vytratil z “postele”, otvoril okno a do tmy začal vrieskať. Áno, vrieskal s jeho silným hlasom. Normálne to dal do masky, aby to znelo ako cez megafón. “Hej! Choď preč! Vypadni! Čo tu robíš?!” Po chvíli ticha sa z čiernoty tenučkým a úplne vydeseným ženským hlásočkom ozvalo: “Venčím psa.” Na konte nám tak pribudlo ďalšie faux pas, ktoré si s obľubou pripomíname, keď sa chceme schuti zasmiať.

Domov a bezpečie v prírode.
Bezpečne a ako doma sa s ním cítim aj v prírode 🙂

Podmienky nikdy neboli ani nie sú ideálne. Z objektívneho pohľadu. No ten nie je dôležitý. Každý jeden náš príbytok bol pre nás tým najdokonalejším miestom. Našim bezpečným prístavom Lásky, Úcty a Radosti.

S Láskou,

Martina

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.