#7 Horúčka piatkovej noci

Počnúc našim zoznámením začal plynúť pre mňa ten najdlhší mesiac. Tu by som rada oslovila pani učiteľku fyziky, ktorá tvrdila, že čas je exaktná veličina. Je to hanebne zavádzajúca informácia! O štyri dni po prvom koncerte som už sedela v hľadisku Štátneho divadla v Košiciach. Titusz tam stvárňoval principála Cania – hlavnú postavu v opere Komedianti. Bola to prvá opera, ktorej som sa nevedela dočkať, ktorú som si naozaj užila a na ktorú som ešte dlho myslela. A dodnes je mojou najobľúbenejšou.

Titusz ako Canio v opere Komedianti. Foto: Joseph Marčinský, Štátne divadlo Košice

Trochu iný piatok

Bol koniec týždňa. To pre mňa znamenalo, že sa ako vždy stretnem so svojimi úžasnými salsa – parťákmi. No tentokrát som za nimi prišla o niečo neskôr. Po skončení opery sme išli s mamkou a s Tituszom na pivo do reštaurácie Napoli. Úprimne, vôbec si nepamätám priebeh toho posedenia. Prevdepodobne túto spomienku zatienili moje dojmy načerpané z neuveriteľného zážitku v divadle. A ešte z niečoho, čo sa stalo neskôr. Z Napoli som išla rýchlo do kultúrneho domu v Myslave, kde už salsa párty bola v plnom prúde. Celý čas som ale mala hlavu inde a každému som rozprávala o Tituszovi. Mala som dvadsaťdva rokov a bol piatok. Nebudem sa tajiť tým, že som si objednala pár drinkov. A tak som pretrhla posledný vlásoček, na ktorom visela uzda ovládajúca moje činy. Myslím, že som vtedy na neho nemala telefónne číslo, tak som mu napísala na Facebooku. 

Ako splašený kôň

“Ahoj, keď si si prečítal túto správu, zavolaj mi. Prosím.” Toto je úplne prvá správa, ktorú som môjmu dnes už manželovi, napísala. Teraz viem, že telefón netvorí nedielnu súčasť jeho ruky a okrem toho, o pol tretej ráno by mohol aj spať. No vtedy mi to nedalo. O necelú hodinu som mu napísala znova: “Asi o hodinu ti možno zazvoním na dvere, nezľakni sa.” Och Bože, keby sa mi vtedy rozum vzchopil. Ale nie. Môj utrhnutý mustang mu dal finálne K.O. rezkým švihom pravej zadnej. Nabudený špeciálnym koktejlom adrenalínu, bláznovstva a bohvie čoho ešte, nepríčetne futašoval. Bohužiaľ som presne vedela kde Titusz býva, keďže to bolo v byte mojej drahej babky. U nej som inak prespávala každý piatok po stretnutí s kamarátmi ešte počas strednej školy. Čiže túto nočnú cestu som mala veľmi dobre nacvičenú za akýchkoľvek podmienok. 

Pravdepodobne som dúfala, že sa zľakne, pochopí vážnosť situácie a na tú správu zareaguje. To by mi bohate stačilo. Po pol hodine márneho čakania som už sedela v taxíku – smer Jarná. Prišla som k bráne a zazvnonila som na ten správny zvonček. Nič. Zvonila som ďalej v domnení, že spí a teda ho musím zobudiť. Posledná zo série zbesilých správ mu odo mňa prišla o štvrť na päť ráno: “Dúfam, že nie si doma. Lebo ak hej, by si ma nahneval.” Na druhý deň som bola vďačná osudu, že to zariadil takto. Keby som ho bola naozaj zobudila a on by sa v tom telefóne ozval. Čo by som mu povedala? Čo by som robila? Cítila som sa kvôli tomu veľmi trápne ešte dlho. Našťastie, on nikdy neuveril, že som túto zbesilú nočnú jazdu skutočne absolvovala. Takže v jeho očiach som bola kultivovaná ako kráľovná Alžbeta držiaca uzdu svojho perfektne vycvičeného tátoša pevne vo svojich rukách.

Pozvanie na kávu

Odpísal mi o pol šiestej ráno: “…tak toto sú celkom zaujímavé vety… keby som aspoň tušil, čo majú znamenať… nie…nie som doma…ale spať som teda nespal ani minútu … Salsa asi bola troštičku prudká … hm.. Zaujímavé…” Nuž, to mu slúži ku cti, že som ho týmto mojim extempore neodradila. Dokonca ma na ďalší deň pozval na kávu. Do kaviarne? Nie! K mojej mamke na chatu. Týmito slovami: “Drahá Maťuľka, urobilo by to obrovskú a Nádhernú Radosť v mojej chlpatej hrudi, keby si sa pridala k nám na kávu. Samozrejme počítam s tým, že už máš nejaké iné plány, ale tak či onak. Ja Ťa budem čakať. Tak buď taká Dobrosrdečná a nenapíš mi, či prídeš. Aby som celý deň mohol snívať – na prahu zálohovaného šťastia a pod rohožkou svojho zúfalstva…že možno PRÍDEŠ :)” 

Ledva som tú správu dočítala a už som volala mamke, či úplne náhodou nejde na chatu. Dosť sa čudovala, lebo naposledy som tam s ňou bola možno ešte na základnej škole. “Áno, idem.” Odpovedala a ja som ju hneď atakovala ďalšou nečakanou otázkou: “Môžem ísť s tebou?” Totálne prekvapená so štipkou opatrného šťastia, že jej dcéra s ňou chce tráviť čas, odpovedala: “Áno, jasné!” Chvíľu bolo ticho, keď som sa spýtala poslednú otázku, ktorou som definitívne vykoľajila vlak jej porozumenia: “A mami? Čo si mám obliecť?” Netuším čo som touto otázkou chcela dosiahnuť. “Čo? Veď hocičo, si obleč, nie? Však ideš na chatu do lesa.” Až keď som sa po Tituszovom príchode skoro skotúľala zo sedačky pred chatou a búrlivo som si španovala moje “chatárske” legínky, zistila pravý dôvod môjho príchodu.

S Láskou,

Martina

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.