#8 Naše prvé rande

Máme taký album, v ktorom sú zaznamenané naše začiatky. Sú tam fotky, prepis niektorých SMS-iek a moje komentáre. Vyrobila som ho počas pobytu v Ríme ako darček pre Titusza na prvé Vianoce, čize v roku 2014. Dnes ho používam ako stroj času, ktorý mi pomáha pri návrate do tých minulých momentov. Na tretej strane tohto klenotu je fotka ružovej kytice s nadpisom “To bolo asi naše prvé kvazirande”, 5. jún 2014.

Album našej Lásky

Na našom prvom rande nebolo nič nečakané. Stretli sme sa v centre Košíc, bol slnečný letný deň, dostala som kvety a dve kilá proteínu s príchuťou arašidového masla. A karnitín. Pochválil ma ako dobre vyzerám ale, že bez tej push-upky by to bolo lepšie. Šli sme na pizzu, študentské predstavenie, na kávu. Pamätám si, že na tom predstavení som sa úplne triasla, lebo sme sedeli tak blízko seba. A cítila som sa navyše aj dosť dôležito ba až hrdo, že som bola po boku človeka, ktorého tam každý poznal. 

Iba kamaráti

Ja už som nás videla pred oltárom ale Tituszko ma veľmi rýchlo vyviedol z omylu. Sadli sme si na kávu a ozaj serióznym spôsobom mi začal vysvetľovať, že my sme iba kamaráti. Nevedel to vyjadriť priamočiaro, nechcel ma asi sklamať (nepodarilo sa) alebo vlastne nevedel, čo mi chce povedať. Nehovorím, že v budúcnosti by niečo medzi nami nemohlo vzniknúť ale teraz ťa beriem ako kamarátku aj keď ťa tak neviem brať. Ale asi takto by to takto bolo lepšie. On samozrejme použil omnoho poetickejšie výrazy, no ja som ako pointu vnímala toto. Vtedy to nepovedal, no myslel si, že je pre mňa pristarý. Ha-ha. Tituszko, s dušou a očami dieťaťa pristarý? A pre mňa? Keby mi to bol priznal, raz-dva by som ho vyviedla z omylu. Ale my sme sa chceli radšej poriadne vytrápiť, však?

Bolo to pre mňa strašné, no magnet v mojom srdci to iba posilnilo. Ak ma chcel vyprovokovať, tak smekám. Geniálna stratégia. Booster môjho pobláznenia. 

Pomohol mi zips

V ten večer som išla na kamarátkinu rozlúčku so slobodou. Obliekla som si biele šaty, asi tie najkratšie, aké som mala. Nemali ramienka a vzadu boli na zips. Ten viedol spomedzi lopatiek takmer až ku kostrči. Titusz, ako správny kamoš, prišiel po mňa domov a odviezol ma do mesta. Lenže, keď sme prešli pár metrov zacítila som zvláštny pocit na chrbte. Ako keby ma hladkal plyšový medvedík. A bolo to tak, akurát že to bol mikroplyš sedačky v Tituszovej Piaf (tak sa volal jeho Renault Megane). Úplne ma zalial pot a moja bledá tvár bola  zrazu červenšia než paradajka. “Mmm.. Mám problém. Môžeš prosím zastaviť auto?” Vysúkala som zo seba po chvíli váhania. Zastavil na prvom parkovisku a vravím mu: “Rozišiel sa mi zips na šatách. Mohol by si mi, prosím, pomôcť?”  Zareagoval rapídnou zmenou mimiky. Vystúpili sme a kľakol si za mňa, aby nabral bežcom zipsu obe jeho strany. Takže Tituszove oči boli presne vo výške môjho zadku, vo vzdialenosti pár centimetrov od neho. Tie trapasy sú mi asi súdené. Chudák, triasli sa mu ruky a spotil sa pri tom viac, ako po dvojhodinovom tréningu v posilňovni. Zips mi opravil. Toto síce nebola moja stratégia ale možno som odvrátila úder jeho provokácie silnejšie akoby čakal.

S Láskou,

Martina

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.