#9 Osudové ľalie

Všetko je tak, ako má byť. Žiť v súlade s týmto výrokom je skutočne náročné. Aspoň pre mňa. Mnohokrát si jeho pravdivosť uvedomím až spätne. Dnes, keď už mám tridsať rokov a dve deti, má na mňa tento prístup k životu často oslobudzujúce účinky. Teda, ak sa mi ho práve podarí aplikovať.

Keď sme sa s Tituszkom pred ôsmimi rokmi, ako mamka hovorí, oňuchávali, tak som túžila mať všetko vo svojich rukách. Chcela som katalyzovať priebeh udalostí, ktoré avšak vôbec neboli pod mojou kontrolou. Titusz bol statočný. Na ňom to vôbec nebolo poznať, že aj on sa potýka s trápením. Myslela som si, že som v tom sama. 

Misia Ružín

V polovici júna som sa opäť vybrala s mamkou na chatu. Za tie dva týždne od poslednej návštevy, už určite bolo treba opäť pokosiť trávu. Čiže som dúfala, že zavolá Titusza, aby jej s tým znova pomohol. A tak aj bolo. Mamka, ako správny moderátor našich bezmocných blúdiacich duší, nás poslala po vodu. Šli sme spolu do lesa k studničke, kde voda tiekla tenučkým cícerkom. Darovala nám tak množstvo času osamote. No po pravde, príliš sme ho nevyplnili. Boli sme opatrní, hanbliví a rozpačití. Povedala som mu, že by mohol ostať do zajtra. Vravel, že nemôže. Keď sme sa vrátili do chaty s bandaskou vody, tak sme ho začali prehovárať obe. Napokon sa podvolil a povedal, že odíde ale neskôr sa vráti a ostane na noc. Mamka nám spravila skvelý program. Hrali sme spoločenskú hru Aktivity, grilovali sme si a do neskorého večera sme sa rozprávali na terase pred chatou. Tie Aktivity s herecky nadaným a výnimočne kreatívnym Maďarom naberajú úplne iný rozmer. Taký, čo spúšťa slzy smiechu a spôsobuje ozajstnú svalovku na bruchu. 

Titusz bol v kajaku a ja som sa regulérne bála o jeho život. Všetko dobre dopadlo.

Prvá spoločná noc

Začalo to nevinne.. a aj to tak skončilo. Spali sme síce v jednej izbe a dokonca sa naše postele aj trošku dotýkali. Ba čo viac, ani mamka tam s nami nebola! No my sme sa ani bruškom malíčka nespojili. Bola to noc neopakovateľných rozhovorov a skrotených túžob.

Na druhý deň sme išli na obed k mojej tete, ktorá má chatu pri vedľajšom lese. Úplne intuitívne a bezprecedentne som prehodila mäso zo svojej polievky do Tituszovej. A bola to trefa do čierneho. Malo to na neho asi taký efekt, ako keď žena dostane kyticu plnú lásky.

V poslednej chvíli

Od nášho zoznámenia prešiel presne mesiac, keď som mamke povedala, že sa na to už musím vykašľať. Lebo už to ďalej nevládzem ťahať v tak skľučujúcej neistote. Že keď sa niečo veľmi rýchlo nepohne, tak končím. 

Dohodli sme sa, že zaútočime na jeho najslabšie miesto. Chuťové poháriky. Mamka miluje prekvapenia! Takže podľa jej plánu som prišla ku nej domov a upiekla som svoju špecialitu – tuniakovo-brokolicový quiche. Teraz už viem, že keby som urobila rezeň so šalátom, tak ma požiada o ruku ihneď. Nevadí, človek sa učí celý život. Mamka zavolala Titusza akože iba tak k sebe na kávu, nepovedala mu, že tam budem aj ja. Prekvapenie sa podarilo a zdalo sa, že ho aj úprimne potešilo.

Za obedom som musela ísť do čistiarne, kde som v lete pracovala. Titusz mal v ten deň odísť domov do Rimavskej Soboty a odtiaľ do Trnavy na portrétové fotenie. Neprišel od neho žiaden signál, ktorý by ma presvedčil o tom, aby som to naťahovanie nevzdala. Volala som mamke, potrebovala som o tom rozprávať a nastaviť sa v hlave tak, že z toho nič nebude. 

Asi päť minút pred záverečnou, keď som si myslela, že Titusz je už dávno niekde v Bátke, sa zrazu zjavil. Prišiel za mnou do čistiarne bez akéhokoľvek varovania a daroval mi nádhernú kyticu bieloružových ľalií. Akonáhle vošiel dnu, zaplavil celú miestnosť tými najšokujúcejšími emóciami. Totálne ma paralyzoval a netúžila som po ničom inom iba som mu chcela patriť naveky. Ten vymodlený signál prišiel a vzkriesil moju nádej, ktorá už bola na prahu večnosti.

Zdržal sa len pár minút a utekal domov, veď už bolo neskoro a čakala ho ešte cesta na Gemer. Pikoškou je, že Titusz v kvetinárstve objednal kuriéra, aby mi kyticu doniesol. Avšak bola tam asi tá najlepšia kvetinárka pod slnkom a povedala mu, že to ON mi tú kyticu musí priniesť! Som jej za to taká vďačná! 

A bolo všetko tak, ako má byť.

S Láskou,

Martina

1 názor na “#9 Osudové ľalie”

  1. Pingback: #10 Ruka v rukáve - Život s Tituszom

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.