#3 Povedala som áno

Tento diel má poradové číslo 3. No a trojka je jedno z Tituszových obľúbených čísel. Teda takto. Ak sa stretne s počtom iným ako 3, 7, 12 alebo 21 reaguje: “Veď to nie je číslo!” Je človek, pri ktorom sa panie pokladníčky čudujú, prečo tých rožkov nevezme desať. Ale aby som bola úprimná, my rožky takmer nikdy nekupujeme. Iba ražné kocky. Keď si varíme cestoviny, tak na obed si môže dať dvadsaťjeden a na večeru dvanásť kusov. Áno, on si to počíta. Normálne keď ich vyberá zo sáčku a hádže do vriacej vody tak z kuchyne znie: .. devätnásť, dvadsať, dvadsaťjeden. Keď práve drží diétu, tak si dokonca počíta aj plátky Pick salámy. A to ani nehovorím o cvičení v posilňovni. Tam v počte opakovaní a sérií cvikov používa výhradne kombinácie týchto čísel. Takže ak povedzme drepuje s váhou nižšou ako 150kg, dvanásť opakovaní je málo. Čiže musí urobiť dvadsaťjeden lebo medzi tým nič nie je.      

Týmto entrée som chcela priblížiť aký význam pre neho čísla majú. Je skalopevne presvedčený, že pokiaľ si muž svoju partnerku nevezme za ženu do troch rokov, nemyslí to s ňou vážne. Inak, to mal šťastie, že som presne po troch rokoch od začiatku nášho randenia skončila školu. No a aby svadba mohla byť do roka od zasnúbenia, tak ma požiadal o ruku po dvoch rokoch od nášho prvého bozku. A ako mi neskôr povedal, musel to urobiť tak, aby som ho nemohla odmietnuť.

Les Musicales de Louvergny

Bol 19. august 2016. Deň záverečného koncertu letného festivalu vážnej hudby vo francúzskom mestečku Louvergny v oblasti Champagne-Ardenne. Boli sme tam vtedy s Tituszom druhýkrát na pozvanie nášho priateľa, dirigenta Paola Gatta, ktorý spolu s Evičkou Dřízgovou tento festival založili a hudobne viedli. Je to skvelý projekt. Umelci z rôznych kútov Európy sa zídu na francúzskom vidieku v jednom veľkom dome, kde spolu strávia dva týždne a odohrajú niekoľko koncertov. Dobrovoľníci z okolia sa o nich starajú. Úžasní ľudia, úplne vyvracajú stereotyp alebo mýtus chladného Francúza. Oni makali od rána do večera s úsmevom na tvári. Boli vrúcni a srdeční. Vďační za to, že mohli tráviť dni a večery v spoločnosti hudobníkov a spevákov. Stala sa z nás rodina. 

Po večeri na terase domu, v ktorom sme počas festivalu Louvergny bývali. Foto: Florent Blavier, 2015

Spiknutie v mene Lásky

Ako inak, my sme tam s Tituszkom nešli vo dvojici ale v trojici. Mamka, Titusz a ja. V tejto konštalácii sme toho zažili veľmi veľa, keďže Tituszova svokra je jeho korepetítorka a dlhoročná kamarátka. A samozrejme, aj ona sa podieľala na príprave toho večera. Prišla som poobede ku nej do izby a všimla som si, že na poličke má zapaľovač. Veľmi som sa čudovala, lebo ešte nikdy v živote som u nej žiaden nevidela. Keď som sa jej naň opýtala, hneď vyhrkla, že si ho tam niekto zabudol. Hm, vravím si, dobre. Človek na staré kolená všeličo poskúša. Už teraz prezradím, že to iba Titusz u nej opaľoval papier, na ktorom bola napísaná báseň k zasnúbeniu. 

S mamkou pred jedným z koncertov. Foto: Florent Blavier, 2016

Musím uznať, že to vymysleli skvelo. Som totiž dosť zvedavá a aj preto mnohé prekvapenia ostali v štádiu pokusu. Lenže tentokrát mali k dispozícii žolíka. Pinpongový stôl. Tešila som sa ako malé dieťa, že Nicolas so mnou hral hádam aj celé poobedie! Vôbec mi neprišlo zvláštne, že v ten piatok bol zrazu aj Niki taký zapálený hráč ako ja. Údajne sa okolo nás prešmykli aj mamka s Tituszom  a Francescom do Paolovej izby a ja som si absolútne nič nevšimla. Večer sa blížil, Evička už mamke upravovala vlasy, keď som zišla dole oblečená v čiernych krátkych šatách. “Daj si radšej tie modré, Mati.” Povedala mamka a Evka prikývla. Doteraz im nikdy nezáležalo na tom, aké mám šaty. “Tieto som predsa mala včera.” Boli neoblomné a teda som sa išla prezliecť. Už sme sa autom presunuli do Louvergny, a tam sa dievčatá ponúkli, že ma namaľujú. Vôbec mi neprišlo čudné, že operné speváčky pred vlastným koncertom idú maľovať mňa. Jednu z publika. Ani Tituszkova väčšia nervozita ma neprekvapovala, bol to predsa posledný koncert. Už sme boli v kostole a keď som sa usadila, prihodila sa ešte jedna zvláštnosť. Sadla som si asi do šiesteho radu, keďže Titusz mi nikdy nedovolil sedieť bližšie. Povedal, že nevie spievať, keď ma tam vidí. A jeho slová sú pre mňa v tomto sväté. No Zuzka Janečková ma oslovila, aby som si sadla dopredu. Dušovala som sa, že ja si dopredu nesadnem. No ona akoby nechápala, že ja predsa nemôžem sedieť vpredu kvôli Tituszovi a ďalej ma presviedčala. Bez úspechu. V tom prišiel Paolo a povedal, aby som si sadla dopredu. Hudobný riaditeľ festivalu mi príde dve minúty pred začiatkom záverečného koncertu so spätými rukami povedať, aby som si sadla do prvého radu? Jemu som už síce neoponovala, no nešlo mi do hlavy prečo sa to dialo. 

Veľmi špeciálny prídavok

Tak som si prvý a zatiaľ aj posledný krát užila celý nádherný koncert z maximálnej blízkosti. Po poslednom čísle ostali všetci účinkujúci na pódiu a Paolo sa prihovoril publiku. Kostol bol inak preplnený divákmi, tuším ich tam bolo aj viac ako miest na sedenie. Vtedy som už celkom rozumela po francúzsky ale keďže mi jeho slová nedávali spolu zmysel, myslela som si, že som niečo nepochopila správne. Povedal, že toto, čo tu teraz uvidíte, to nie je divadlo ale to je naozaj. Z radu umelcov vystúpil Titusz a ja som si myslela, že ide zaspievať pieseň Granada ako prídavok, ktorých bolo na festivale vždy hojne. Avšak on smeroval ku mne, chytil ma za ruku a bez slov ma priviedol na pódium. V ruke mal krásne obhorený papier a za sprievodu gitary a so simultánnym predkladom do francúzštiny mi začal čítať báseň. Potom si predomňa kľakol, z vrecka vytiahol malú červenú krabičku, otvoril ju a ukázal aj publiku. Také ovácie som ešte nikdy nezažila. Ľudia tlieskali, výskali, kričali. Bola som ako omámená. Ženy ale aj muži spomedzi umelcov i v publiku ronili slzy. Titusz, za pomoci všetkých zúčastnených, dojal nielen mňa ale hádam všetkých prítomných. Ledva bolo počuť moje “Oui” a decibely aj energia v celom kostole dosiahli absolútny vrchol. Počas nášho láskyplného objatia už Nicolas začal hrať na klavíri prvé tóny Gounodovej Ave Marie. Keď do toho začal znieť anjelsky hlas úžasnej Paťky Janečkovej naše zasnúbenie dosiahlo stratosféru dokonalosti. Ešteže ma napokon nevzal na tú Eiffelovku. Explózia emócií v tom kostole bola neopakovateľná a to aj vďaka žičlivosti všetkých zúčastnených. Merci beaucoup!

S Láskou,

Martina   

8 názorov na “#3 Povedala som áno”

  1. Martinka, toto je nádherný príbeh, ako z romantického filmu. To je až neuveriteľné, že sa sen stane skutočnosťou. Nie každý zažije tak krásnu love story. Ty máš veľké šťastie, že si našla svojho životného partnera, ktorý Ti prejavil tak nádherným spôsobom svoju oddanosť Tebe a svoju lásku Tebe. Blahoželám Ti a prajem Vám obom, aby Vám Vaša vzájomná láska, úcta a oddanosť vydržala navždy.❤️🤗

  2. Pingback: #10 Ruka v rukáve - Život s Tituszom

  3. Pingback: #18 Naša svadba - Život s Tituszom

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.