#16 Život so Sergejom

Uaz 469 – Hunter, limited Victory edition. Posledný veterán, ktorý sa dá kúpiť čisto nový. Vojenská zelená farba a potlač s notami! To vyrobili na mieru pre Tituszka?

Uaz Hunter Limited Victory

Hneď na začiatok uvediem na správnu mieru – mier a láska sú Tituszkove najsvätejšie hodnoty. Nie je žiaden militarista. To jeho ozajstné puto k prírode a jeho skautská duša ho ťahá k tomuto vojenskému teréniaku.

V lete sa jeho železná kabína bez tapacírungu zmení na pekelný skleník. Na sedačkách z umelej kože máme celty, aby sme sa neutopili vo vlastnom pote. Decibely počas letnej jazdy už tak hlučného auta v tvare absolútne neaerodynamickej kocky umocňuje hluk otvorených okien. Dúfam teda, že nikomu z vás nenapadlo opýtať sa: “A prečo si nezapnú klímu?” Áno, výhodou tohto auta je, že okrem volantu a riadiacej páky tam vlastne nič nie je, a teda jediné čo sa môže pokaziť je čudlík na otváranie okna. A aj sa pokazil. Na troch oknách zo štyroch. Takže naše posledné leto bolo ozaj horúce. 

V zime zas fičí potentný ventilátor, aby sme aspoň na chvíľu mohli položiť z ruky handru na utieranie zarosených okien. Takto nejak inak údajne znie zvuk v maternici. Takže malo by nám to byť príjemné, len sme na to už zabudli. Aha, a Sergej nemá rád rýchlu jazdu. Vždy keď sa blížime k stovke na tachometri, sklápa uši. No a keď sa spätné zrkladlá úplne zatvoria, jeho gesto sa stáva účinným a donúti nás zastaviť. Ušká mu pekne napraviť a pokračovať pokojneším tempom. Integrovaný bezpečnostný asistent. 

Nechcem mať s tebou nič spoločné!

A už vôbec nie deti! Tieto slová som adresovala Tituszovi po necelom roku chodenia. A to len preto, že urobil rozhodnutie v rozpore s mojim presvedčením. Vďaka podpore mojich blízkych a zamilovanosti prevyšujúcej moje zranené ego som mohla prekonať prvú krízu.

S kým si, taký si

Pre mňa bol dar z nebies, ba hádam zľutovanie vyššej moci, že mi do života poslala práve Titusza. V mnohom môj opak. Každým rokom som bližšie k oslobodeniu. Oslobodeniu od tvrdých skostnatených vzorov, ktoré mám hlboko vryté v mojom bytí. No spočiatku som si to neuvedomovala. Že som väzňom určitého externého vplyvu, ktorý mi bránil úplne otvoriť moju myseľ.

Súpis hmotných statkov

Bývali sme spolu u babky v stave čerstvej zamilovanosti a vzájomného obdivu. Neriešili sme materiálne otázky. Titusz mal starý Renault Megane (Piaf), ja som používala Fiat Doblo z otcovej firmy na prácu. Titusz bol čerstvým sólistom v Štátnom divadle Košice. Ja som ešte študovala na vysokej škole a mala som nejaký drobný príjem popri štúdiu. 

Možno to bolo stratou jeho otca, možno vekom či posunom v zamestnaní (z člena zboru na sólistu). Z nejakého dôvodu u Tituszka nastal určitý zlom. Možno fakt, že našiel tú pravú. No aj to, že Piaf už mala vážne zdravotné problémy prispelo k tomu, že mal silné nutkanie kúpiť si niečo “veľké”. Opýtal sa ma, či by som s ním chcela bývať v našom. A či by som už prijala deti. On tvrdí, že moja odpoveď bola negatívna. Je to tak. 

Spomínam si, že jej predchádzala debata na tému aké bývanie by sa nám páčilo. Nevedela som čo chcem. On by šiel do domu za hranicami v Maďarsku. Mne to prišlo šialené. Jeden deň sme si pozerali romatickú chatku pri lese, na druhý deň som zas chcela byt v meste. Proste vôbec som nebola pripravená na takéto vážne rozhodnutie. Odložili sme túto tému na neurčito.

UAZ? Nepochopiteľné!

To bol pre neho impulz. “Ok. Ešte mám nejaký ten rok do kúpy bytu. Teraz je ideálny čas, aby som si už konečne kúpil moje vysnívané auto!” Deň aj noc trávil pozeraním fotiek a videí o Uaze. Prečítal všetky dostupné články. A zistil, od koho si ho vie kúpiť. Je to jedna česká spoločnosť. Nadviazal s nimi kontakt a poslali mu cenovú ponuku na nové auto. Vlastne ma aj celkom očarilo, aký je schopný. Ísť do autosalónu a kúpiť si auto je jednoduché. Ale kúpiť si auto, ktoré sa v mysli väčšiny stredoeurópskej populácie ani nedá nové zohnať, to je zložitejšie. Od zdanlivo nezrealizovateľnej myšlienky po reálnu možnosť kúpy vysnívaného železného stroja prešlo len niekoľko týždňov. 

Tituszko sa správal ako ten najsugestívnejší oblastný manažér predaja automobilov Uaz. O tom, že toto auto je skutočne najlepšie na svete, čo sa týka pomeru ceny a výkonu by presvedčil aj zarytého pro-američana. Vedel o tom aute všetko. A snažil sa mi ho “predať”. A aj sa mu to skoro podarilo. Od malička sa mi páčili autá a hlavne tie veľké terénne. Občas som sa pristihla pri tom, ako si predstavujem, že šoférujem takýto veľký a ojedinelý voz po Košiciach. A ohurujem každého starčeka na ulici, okolo ktorého prefrčí dvadsať ročná blondína na voze jeho mládí.  

Lenže v momente, keď už išlo na lámanie chleba, som precitla. V mojich očiach išlo o najnepraktickejšie a najpažravejšie auto na svete. Chcela som mu túto kúpu vyhovoriť. Bolo to márne. Ozaj ma prekvapilo, že nekonal v súlade s mojimi prosbami, ba až požiadavkami. 

Asistované harakiri môjho ega

Nezaujímali ma jeho dôvody a pohnútky. Odsúdila som jeho konanie bez vypočutia obhajoby. Bola som si istá, že napokon dá na mňa a ustúpi. Keďže tomu ale nič nenasvedčovalo, pristúpila som k vyhrážkam. Vtedy z mojich úst zaznelo, že s ním nechcem mať nič spoločné. A už vôbec nie deti. 

Teraz sa na tom smejeme. Avšak keď aj napriek týmto slovám sa rozhodol to auto kúpiť, moje ego utrpelo asistované harakiri. Podľa slávneho odborníka na ego – Eckharta Tolleho – je jeho vedomé znižovanie dôležité duchovné cvičenie. 

Narcista vo mne vtedy dostal prvý tvrdý úder. Bola som schopná túto lekciu prijať iba vďaka bezbrehej zamilovanosti a Láske, ktorú som k Tituszovi cítila. Krvácanie bolo veľmi pomalé a pokorenie môjho ega trvalo pridlho. No vďaka Tituszkovej odvahe som mohla v sebe postupne objaviť úprimnú pokoru. Som si istá, že aj táto kríza bola kľúčová pre vývoj nášho harmonického vzťahu.

S Uazom na poli
Na prvej ceste z Košíc do Rimavskej Soboty sme sa zastavili tesne pred cieľom na poľné fotky.

Sergej – naše prvé dieťa

Sergej, ako sme ho spolu pomenovali, je súčasťou našej rodiny bezmála už sedem rokov. Titusz ho stále miluje. A stále miluje aj mňa. Nevylučuje sa to. Len nedávno som skutočne prijala Serdža ako svojho adoptívneho syna. Vozíme v ňom dokonca obe naše malé deti. Sladučko v ňom spia a Tristan to auto doslova zbožňuje. Hocikedy sa v ňom aj hodinu hrá. Ba šli sme s ním všetci štyria až z Liberca do Košíc

Tristanko sa hrá v kufri Uazu.

Nevadí mi, že sa o neho Tituszko stará. Že do neho investuje čas aj peniaze. Teším sa, že ho to robí šťastným a na tejto plavbe som sa už konečne k nemu pridala aj ja. Už mu netrhám plachty. Iba stojím vedľa neho. Užívam si tú jazdu. Vietor vo vlasoch, teplé lúče slnka, jasnú modrú oblohu aj občasné osviežujúce šplechnutia slanou vodou.

Svadobná fotka s Uazom.
Svadobný Uaz.

To je náš štýl. Nemusí sa páčiť každému. A vlastne ani nikomu inému sa to nemusí páčiť. Je v poriadku, ak je to iba naše. Nemusí to mať logiku. Nemusí to byť na prvý pohľad praktické. Stačí otvoriť srdce a cítiť sa štastne. Na ničom ostatnom nezáleží.

Ďakujem Ti, Tituszko, za túto lekciu.

S Láskou,

Martina

2 názory na “#16 Život so Sergejom”

  1. Je skvelé, že sú medzi nami ľudia, ktorí nám ukazujú iné pohľady na veci, ktorí nás učia mať myseľ otvorenú a nenosiť so sebou celý život naučené vzorce.
    Je krásne, že vieme obohatiť jeden druhého a je úžasné, keď to je ako vo vašom prípade, že máte na všetko nezabudnuteľné spomienky s ktorými sa radi podelíte :).
    Titusz je skvelý človek a ako cítim z príspevkov, má aj skvelú ženu 🙂

    Inak my bývame v Maďarsku za hranicami 38km od centra Košíc a už by som to nikdy nevymenila. Je to po mojom mužovi a deťoch najlepšie rozhodnutie v živote.

    Veľa zdaru prajem
    Teším sa na ďalšie články 🙂
    Ivana

    1. Ďakujem veľmi pekne za krásny komentár, Drahá Ivana! Vďaka aj za zdieľanie Vašej skúsenosti s bývaním za hranicou. Minule, keď sme išli do Nyíregyházy, museli sme urgentne kvôli Iriskinmu hladu zastaviť. Bolo to myslím v Göncruszke. Našli sme si malú nefrekvetnovanú uličku pod školským ihriskom. Bol slnečný jarný deň. Poviem vám, ten feeling bol jedinečný. Taký pokoj a krása prírody. Úžasné vyžarovanie. Takže sa Vám vôbec nečudujem. A Bohvie ešte kam nás život zaveje 🙂

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.